Československé légie zachraňujú vojnové siroty v Rusku
Pred sto rokmi v Rusku na konci vojny krajinu rozvrátila boľševická revolúcia. Po Brestlitovskom mieri Rusi nemohli na svojom území tolerovať legionárov a československí vojaci boli stále pod útokom nemeckých vojsk, takže museli odísť.
Ústupu legionárov výrazne pomohli vlaky. V nich prešli celú Áziu po Transsibírskej magistrále až do tichomorského prístavu Vladivostok.
Do týchto legionárskych vlakov sa hrnuli hladujúce siroty. Ich rodičia boli buď mŕtvi, alebo nezvestní. Zistili, že legionári im dávajú jedlo.
Niekedy sa stávalo, že pred uvoľnením trate stáli vlaky na jednej stanici aj dva či tri týždne. Keď sa tie isté deti objavovali niekoľko dní a ich rodiny sa nedali vypátrať, legionári ich prijali.
Niekoľko zachránených detí tak cestovalo v rôznych vlakoch Legion v rôznych častiach hlavnej trate.
Vojakom teda dávalo zmysel zhromaždiť deti v jednej veľkej skupine. V jednej vlakovej súprave sa tak zišli Tatári, Ukrajinci, Rusi či dokonca deti volynských Čechov. Celkovo asi desať národností.
Naši legionári boli pre tieto deti náhradnými rodičmi. Starali sa o ne, vzdelávali ich. V júli 1919 založili aj školu pre neplnoletých dobrovoľníkov. Fungovala podobne ako české obecné školy. Na začiatku svojej existencie sa nachádzala v Irkutsku a podliehala inšpektorátu československých jednotiek.
Keď sa légie opäť vydali na cestu, pokračovali vo vzdelávaní vo vozoch. Počet sirôt rástol, až ich napokon bolo 105. Najmladší mali asi osem rokov a najstarší už osemnásť.
Postupne aj tieto deti spoznali, ako to v armáde funguje. Neustále žili medzi legionármi, ktorí sa napríklad prezliekali do vojenských kabátov alebo uniforiem, pretože nič iné nemali.
Niekoľko chlapcov sa tiež dobrovoľne zapojilo do bojových akcií, za čo niektorí dostali vyznamenania za statočnosť.
Nikto ich k tomu nenútil. Keď chceli, pôsobili ako spojka medzi jednotkami. Nosili civilné oblečenie, aby neboli takí nápadní, a ak ich nepriateľ chytil, stačilo vyhlásiť, že sa stratili.
Po skončení vojny a po návrate do rodiaceho sa Československa našli siroty miesto v Českých Budějoviciach. Istý čas tam chodili do školy. Postupne sa však ich cesty začali uberať iným smerom.
Niektorí boli pridelení do iných rodín, niektorí pokračovali v štúdiu alebo nastúpili do podnikov ako zamestnanci.
INÉ OSUDY DETÍ
Riaditeľ nášho múzea Milan Žuffo-Kunča sa s týmto príbehom stretol po Nežnej revolúcii.
Kvôli komunistickému režimu, ktorý sa snažil legionársku tradíciu potlačiť, sa tieto siroty snažili túto tému príliš nevyťahovať. Ich príbehy boli tiež spojené s bojom proti boľševikom a obávali sa možného prenasledovania zo strany komunistov. Niektorí z nich si dokonca zmenili mená. To sťažovalo ich mapovanie a kontaktovanie.
V 90. rokoch 20. storočia však pán Žuffo-Kunča vypátral asi osemdesiat potomkov detí, ktoré sem priviedli legionári. Jeho príbeh si môžete vypočuť pri návšteve výstavy v Múzeu československých légií.
Na túto tému vyšiel aj článok pre Mladú frontu, ktorý si môžete pozrieť Tu.
